Na začiatku tejto pandémie sme  v Albánsku necítili až také zmeny. Trochu neskôr, keď sa začal vírus  šíriť, zvlášť v mestách, zakázali slúžiť sv. omše. Prestali premávať furgóny (autá pre 10-12 ľudí) a nepremávali ani autobusy. Ľudia nemohli ísť na cestu bez povolenia. Keď sa chceli niekam dostať, museli si zohnať niekoho, kto by ich odviezol. V aute mohli sedieť najviac dve osoby.

V týchto ťažkých časoch, keď sme nemohli navštevovať ľudí v ich biede, sme sa snažili pomáhať ľuďom, ktorý si prichádzali pýtať potraviny. Nemali z čoho žiť, lebo nemohli ísť do mesta za prácou. Hlavne sme sa však modlili viac ako inokedy.

Momentálne sa ľudia snažia dodržiavať bezpečnú vzdialenosť, no nič viac. Mnohí ,aj keď sú chorí, nechcú si dať urobiť testy, lebo si myslia že tampóny sú infikované. Nechcú ísť ani  do nemocnice. Boja sa, že tam zomrú a tak radšej ostávajú doma. Niektorí sú ľahostajní a nezaujíma ich, že nakazia iných. Deti v školách musia nosiť rúška, ale ľudia sa navštevujú bez rúšok. Sú ľudia,  ktorí sa k  tomu stavajú zodpovedne, no iní nie.

Zostáva nám veriť že aj toto sa raz skončí a posunie nás to dopredu vo vzťahu k Bohu aj k iným.

Sr. Fabiana SMVS
28.9.2020